Ja som vyrastala prakticky na samote u lesa, pod skalou, v malebnom prostredí Malej Fatry, na mieste, ktoré bolo mokraďou a stalo sa Sadovou záhradou. Prvé, čo ráno po prebudení priťahovalo môj zrak, bol hrad postavený na skalnatom brale čnejúcom nad Váhom, hrad Strečno. Pohľad, či spomienka naň ma doteraz upokojujú. Uprostred všetkých rokov a zmien, hrad tam stále stojí.
Mám rada Dávidov 19. žalm. Začína úchvatne:
Nebesia rozprávajú o Božej sláve, obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu odovzdáva správu, noc noci zvestuje poznanie bez reči, bez slov, nepočuť ich hlas. Ich posolstvo znie po celej zemi a ich oznamy doletia až po končiny sveta. Postavil na nich slnku stan. Ono vychádza ako ženích zo svojho príbytku, teší sa ako hrdina, čo beží do cieľa. Na jednom kraji nebies vychádza, na druhom zapadá; nič sa neskryje pred jeho páľavou. (Verše 2-7)
Dávid zistil, že Otec nás obklopuje stvorením a vecami, ktoré Ho zjavujú, odhaľujú, aký je a rozprávajú o Ňom, hoci nemajú hlas. Chcela som zistiť, čo to mám stále s tými spomienkami na hrad. Že by tam nebol náhodou? Alebo nie je náhoda, že som vyrastala s pohľadom naň? Ťahalo ma zistiť o ňom viac a toto som objavila na Wikipedii:
Strečno (zastarano: Strežín)
je rekonštruovaná zrúcanina stredovekého hradu, ktorý sa
nachádza na 103 m vysokom
brale nad riekou Váh. Poloha
dobre kontrolovateľného
vyvýšeného skalného brala,
týčiaceho sa nad riekou a cestou v zúženom priestore Strečnianskeho priesmyku bola významným predpokladom pre umiestenie opevneného strážneho objektu. Prvá písomná zmienka o kamennom hrade pochádza z roku 1316. Hrad vznikol na staršom základe, pravdepodobne slovanského hradiska. Do obdobia 1. ½ 14. storočia je datovaný vznik jadra hradu, tzv. malého hradu pozostávajúceho z hranolovitej strážnej veže, cisterny vyhĺbenej v skalnom masíve. Hrad už od začiatku svojej existencie slúžil ako ochranca cesty a mýtnej stanice, ktorá sa nachádzala pri brode cez rieku Váh pod hradom.
Zvýraznené slová ma okamžite zasahovali a konečne som začala rozumieť dojmu, ktorý hrad vo mne vždy vyvolával a zanechal. Pozrite, čo mi odhalilo 103 m vysoké skalné bralo. O tomto mi hovorí cesta a toto mi pripomína cisterna vyhĺbená v skalnom masíve:
Pozrite na skalu, z ktorej ste vykresaní a na hĺbku studne, z ktorej ste vykopaní. Pozrite na Abraháma, vášho otca, a na Sáru, vašu rodičku. Veď bol sám, keď som ho povolal, požehnal a rozmnožil.“ Iz 51:1-2
Som vďačná Dávidovi, ktorý mi reč hradu sformuloval takto...
Ten, kto býva v skrýši Najvyššieho, bude nocovať v tôni Všemohúceho. Poviem Jahvemu: Moje útočište a môj hrad, môj Boh, ktorému dôverujem. Pretože hovoríš: Ty si, Jahve, moje útočište, a preto, že si Najvyššieho učinil svojím domovom, neprihodí sa ti nič zlého. Žalm 91:1-2.9-10
Alebo:
Veď On Ťa schová vo svojom úkryte v deň pohromy. Ukryje Ťa v skrýši svojho domu, postaví Ťa vysoko na skalu. Žalm 27:5
Toto všetko a oveľa viac mi chcel Otec povedať a hovoril mi ešte v detstve, aj keď som nerozumela. Aj tak našiel spôsob, aby sa ma dotkol, a teraz ma to zasahuje možno ešte viac... Ten pocit, že miesto a čas môjho pobytu na zemi nie je náhoda, že Je a vždy mi Bol Otcom a prítomnou, pevnou, nemennou Láskou strážiacou moju životnú cestu a celú mňa - svoj poklad, ma sprevádza, lebo hoci sa hrad so mnou nepresťahoval, Otec - môj Hrad, ma sprevádzať nikdy neprestal. S radosťou srdcom a ústami vyznávam, že...
..Ty, Jahve, si moja Skala, moja nedobytná Pevnosť, môj Záchranca, môj Boh. Ty si Bralo, na ktorom nájdem útočište, môj Štít, moja ochrana, môj pevný Hrad. Žalm 18:3
Kde si vyrastal, kde si vyrastala Ty?
Čím Ťa Otec obklopil, aby sa Ti prihovoril?
Spýtaj sa ho, načúvaj a objavuj, kým pre Teba bol v čase detstva.
A kým je a chce byť pre Teba dnes?
Prajem Ti láskyplný čas strávený spolu s Otcom...
PS: Určite ma poteší, ak s nami v komentároch budeš zdieľať svoje objavy. Stačí aj jedno slovo, možno si mal/a obľúbený strom, alebo miesto pri potoku, alebo kopec...
Σχόλια